Texty - Peter Fararik
kontakt

Poviedka č. 5: Na medzinárodnej linke Košice - Brno

Ten neskorý januárový večer som mal vyhradený výhradne na presun mojej telesnej schránky z metropoly východného Slovenska domov do medeného mesta. Duchovná kôpka môjho „ja“ by najradšej ostala tam kde zotrvávala posledné dva, či tri dni, ani si presne nepamätám koľko ich bolo. No viete ako to chodí, a keď neviete asi ste ešte na vlastnej koži a citových väzbách nespoznali, čo je to láska na diaľku – pár dni spolu a dní ako nakálaných osve. Musel som odísť od telesného tepla milenej k duchovnému chladu práce predavača v hypermarkete. Nič sa nedalo robiť, keď som z tých slušne vychovaných zodpovedných občanov tohto štátu, ktorý sú si vedomý akej takej zodpovednosti k svojmu zamestnávateľovi. Pfuj, je to až streštené pri pomyslení, že robíte pre darmožráčov tuposť za ďalšou tuposťou a dni plynú vo svojom apatickom kŕči ako deti výpuste mestskej kanalizácie dolu tokom Hrona. Nie som veru žiaden rebel, čo sa týka priamo-akciových skutkov proti systému. I keď hojne nacucaný mliečka ľavicovo-zelenej propagandy, neschopný sa vzbúriť ako Camusov hlavný protagonista v rovnomennom románe. No jednoducho som nasadol so silným sebazapierajúcim pocitom viny a smútku do toho nevyhriateho autobusu, za svoju celodennú mzdu zakúpil predražený lístok a spustil sa na sedadlo s odratým čalúnením pri okne. Vždy si sadám zásadne ku oknu, to aby som mal výhľad. Pri rozlúčkach sú takéto výhľady z dopravných prostriedkov akéhokoľvek druhu dvojsečnou zbraňou, ktorá rovným dielom ako hreje to tlkotavé na ľavoboku, tak i zraňuje to všetko čo vás tvorí ľudskou bytosťou. Keď vidíte ako vám milovaná máva v studenej zimnej pľušti uprostred všadeprítomných kaluží zamŕzajúceho špinavého snehu a opustených ľudských obetí nedeľného večera, nedá vám inak a prestúpi vás tak bipolárny pocit hovadského rozpoltenia i toho mála, čo máte v sebe za stále, že neviete či pre ten zmätok v nervových uzlíkoch vôbec dokážete zaspať aspoň pri Moldave nad Bodvou. Nuž, s patetickým vyznaním na perách špúliacich smerom, na túto zimu neumyté okno starej Karosy, bol kruto prerušený môj zrakový kontakt s ňou. Rozmýšľal som, či si mám postupne spomínať na fajn chvíľky s ňou a odierať si kolená v plytkosti nostalgie, alebo je lepšia voľba topenia sa v temných hlbinách pomalého zabúdania. Čert ho vie a preto, aby som radšej ani nemusel dumať nad takýmito v tú chvíľu existenčnými otázkami, vybral som z batoha cestovnú dávku jedenia od svojej najdrahšej a bezhlavo nehanebne sa do toho všetkého pustil ako dáke konzumné monštrum bez pocitu globálneho ohrozenia svojím konaním. Vyhrala chuť na sladké a keksy sa lámali pod drtivým dopadom belavého chrupu jeden za druhým. V odraze prežiareného okna, nočnou tmou premeneného na plátno zrkadla, som videl, ako sa dievča čo sedí o sedadlo za mnou, s mierne zhnuseným výrazom otočilo a prevrátiac oči horeznak zaplo nahlas dáku afekťácku tuctovku do sluchovodov. Boháča, mať tak tiež dáku z tých čarovných skriniek moderných technológií a pustiť si tak nášup s dvoma taktami. Tuc tuc tuc a cesta by prešla ako rýchlik tunelom. Batoh som už celý odľahčil od jeho potravinovej banky a spánok ma zjavne nepoznal a ani v najbližších hodinách spoznať nechcel. Ten starý zaprdený črep, čo sa tváril ako medzinárodná linka Košice-Brno mal nad hlavami cestujúcich tie hlúpe sieťky, ktoré iste všetci dobre poznáte. Nič by na tom nebolo, až také mrzuté, no keď je von tma, že vidieť len sem tam neónky benzínových púmp a maximálne tak televízne prijímače v dedinských domoch pri hlavnej ceste, čítať je martýrske asi ako ten povestný kovový remeň obopínajúci bedrá Svätého Svorada. Sakra, keby som aspoň nevedel o tom, že vôbec existuje dáka alternatíva k tým nič nehovoriacim potrhaným sieťkam nad mojím temenom. Za to kvarteto maličkých okrúhlych nočných lampičiek nad hlavami cestujúcich by som bol ochotný oželieť pol litra tekutín v najväčšej horúčave Zoborskej lesostepi v jagavom júli. Heh, čítať sa síce nedalo, no písať áno. Viem, znie to absurdne a výsostne nelogicky, no len v prípade, ak nemáte mobilný telefón s krásne na zeleno podsvieteným displejom, ktorý umožňuje v rámci jednej sms-ky ani neviem koľko znakov. „Paráda“, preblesklo mi neurónmi a už aj som v prednom vrecku nahmatával tú tehličku s mäkkými čudlíkmi. „Do it yourself!!!, Yeah“, mysľou mi prebehol radostný kŕč tvorivého impulzu a zbesilo som sa začal pokúšať písať krátke formy poézie vtesnané presne do rozsahu krátkej textovej správy. Technické limity podmienili určite vznik nového dosiaľ nepoznaného poetického útvaru, ktorý má presne vymedzený počet hlások. Niečo na spôsob striktných formalít starojaponských tanka a haiku. Nič nie je jednoduchšie pre milého ešte opitého zrýchleným dychom svojej milenky, ako zvečniť svoje pocity v piruete básne. Tá moja pre danú chvíľu znela presne takto. Počkajte, hneď ju nájdem v kolónke odoslané správy...ahá, tu je:

„Smeješ sa
a ja sa tiež
hrejem
cez póry
tvojej kože
presvitajú
plávajúce orchideje
fontána
z vlasov
zapaľuje
nevinných
chuťou
po víne
muška
nočných lámp
našla
svoju nedopitú
fľašu s džinom.“

Tú cestu som napísal ešte dve či tri, nemám o tom register, tak neviem presne. Myslím, že ani Maťka si už presne nepamätá koľko a aké boli, pravdu povediac pramálo na tom vlastne záleží. Dovolím si malú bokovku: viete o tom, že sa medzi nami pohybujú osoby, nebudeme si klamať najmä ženského pohlavia, ktoré si kvôli sms správam zakúpia notesík a otrocky si do neho zapisujú každú jednu, čo obdržia? Tak neviem ako vám, no mne sa pritom robia vyrážky na ľavom sedacom svale. Sa dožijeme, že nás budú frajerky pri intímnych povedačkách nahrávať na diktafón s pamäťovou kartou? Ále, každý je strojcom svojho štastia a voľného času. V tú chvíľu som kašlal na to a hľadel von oknom na seba.

Cesta išla celkom podľa zabehaných kolies pre mňa temer už notoricky známej diaľkovej linky. Stáli sme v pár malých mestečkách, či mestách. Nemá to význam ani spomínať ich. Aj tak viem, že ste z geografie Slovenska čistý ako svadobný porcelán, takže nič pre vás. Spomenúť menovite môžem snáď, až Rožňavu čo by ako väčšie okresné mesto a sídlo biskupstva aj známe v určitých kruhoch mohlo byť. Pápež tam minulé leto mával z tribún, akoby bol na futbalovej tretej lige. V zahĺbení do tvorivej fázy, som si prakticky ani neuvedomoval, že s narastajúcim západným smerom našej cesty sa mení osadenstvo autobusu a postupne populácia spolucestujúcich redne a redne. V Gemeri postupne povystupovali hádam všetci v tých bohom i diablom zabudnutých mestách, čo dnes namiesto vzácnych kovov ťažia len úvery a neplatené dlžoby. Zrazu mi došlo, že som v situácii, ktorej sa desí každý sporiadaný občan vychovaný v konvenčnej rodine mlčania. Okrem mňa a dvoch vodičov samotného autobusu sa neviezol nik. V hrdle mi vyschlo a na znak vnútornej neistoty prepletajúcej sa s nervozitou som začal silno žmurkať a popoťahovať sa za mihálnice. To je môj jediný očividný spôsob, akým sa snažím aspoň márne vyrovnať s nepríjemnými pocitmi vo mne. K tomu všetkému, akoby to ani dosiaľ nestačilo na vyvolanie klaustrofobickej epilepsie nastala v Revúcej nečakaná a doteraz nikdy neuskutočnená, výnimočná prestávka. Ujovia vyslúžilí vodiči sa nechali zlákať vo vidine časového náskoku dákym čudným, na prvý pohľad cez blatisté fľaky okenných skiel, nesympatickým mladíkom. Vyzimený som tam sedel ako puk uprostred bránkoviska, keď sa ma jeden z nich spýtal, či chcem ostať v autobuse, že vraj môžem. „Nie, nie“ vyhŕklo zo mňa. „Tiež sa idem na chvíľu von prejsť a vyčúrať“. Uff, to bolo veru o chlp. Už som sa tam videl zavretý, sám v chladnej odstavenej Karose, zatiaľ čo tí dvaja popíjajú kafe v miestnom, z vonku lacno pôsobiacom hostinci. „Śśśśś´..“, hydraulika zatvárajúcich sa dverí si uprdla do zjavne väčších mrazov, s akými som sa lúčil v Košiciach. Nepoznal som to tam. V Revúcej som nikdy predtým fyzicky prítomný nebol, ak nerátam prejazdy, počas ktorých spoznáte mesto, asi ako ohrdnutý milenec vnútornú stranu stehien svojej platonickej lásky – povrchne imaginatívne. Miesto na vypustenie mechov som hľadať dlho nemusel. Za tmy s tým mávam vôbec málo problémov. Už istý čas „trpím“ zvláštnou úchylkou dobrého pocitu pri močení do otvorených priestorov. Skúste si to niekedy (keď ste muž samozrejme, ale pokrokovým ženám sa medze nekladú) švihnúť dole z útesu, prípadne skalnej steny a zažijete tú zvrhlú slasť vidieť padajúce kvapky do hlbín z metrov. Vyhĺbené, umelé koryto zregulovaného potoka, či riečky je však dostatočnou náhradou pocitovým vzruchom. Netrvalo to ani minútu a už som nemal čo robiť. Do toho hostinca cez cestu, sa mi ani neviem prečo vôbec nechcelo a tak som zaryte krčil hlavu k ramenám, triasol sa ako tenká briezka a čakal a čakal. Dočkal som sa asi tak o pätnásť
minút keď so smiechom prichádzali k dverám autobusu obaja vodiči a ten miestny mladík, čo mal zjavne v úmysle nastúpiť. I keď, ako som už spomínal, mi nebol zo začiatku vôbec po chuti, naraz som k nemu začal pociťovať sympatie. Zachránil ma z môjho nelichotivého údelu samotného cestujúceho a to zaváži. Nikdy nie som vo svojej koži, keď sú vodiči v početnej prevahe a ešte k tomu v noci. Veď sami uznajte, ešte by sa ma nebodaj pokúšali osloviť a nadviazať nezáväznú debatu. Takých vecí sa ja niekedy proste desím. Ešte hlbšie som sa uvelebil v mojom kráľovstve dvojsedadla a tváril sa ospanlivo pre prípad, že by si náhodou ešte i ten novospolucestujúci zmyslel konverzovať. Čakal som, keďže vykazoval isté známky družnosti, že nezaváha a sadne si k blízkosti zamestnancov SADky, aby si spoločne povymieňali neslušné vtipy o blondínkach, no nestalo sa. Naopak, cudzinec prešiel celou dĺžkou stredovej uličky a letmo pozdraviac ma sa rozložil na zadnom multisedadle. Pokojne som sa zahĺbil do svojich zmiešaných pocitov, keď sa ku mne znenazdajky poskakujúcou uličkou predral späť zo zadku autobusu.

„Čau brácho, ty určite húliš“ vyliezlo z jeho vysmiatej tváre a ja zaskočený som vypustil niečo ako „No hej, občas keď je príležitosť si dám“. Za svoje požívanie istých psychotropných látok sa nezvyknem hanbiť a už vôbec nie okúňať pri obradných rečiach podobných znení, ako bolo to neznámeho. Ani sám neviem prečo som rovno nepovedal to, čo som cítil celým svojím ja: „Jasné kámo, čakám na teba ako spiaca princezná na princa v kroji“. V náhlej spokojnosti novovzniknutej sociálnej interakcie sme sa presunuli na diván zadných sedadiel a jeden druhého si premeriavali prekvapenými pohľadmi. Neznámy ľudomil mal podľa môjho úsudku, ktorý býva obzvlášť nepresný na vek čoho a kohokoľvek, niečo pod tridsať. Jeho dlhšie tmavé vlasy mu nespadali až po ramená, no napriek tomu budili spomínaný dojem, že sú dlhé. Tvár mal oválnu a v porovnaní s mojou veľkú. Vlastne celá jeho fyziognómia bola na moje pomery dosť rozmerná a tipujem, že stovku na váhe prekračuje stojac, čo i len na jednej nohe. Tučný však nebol. Mohutný, to je to slovo, ktoré presne ohraničuje jeho telesnú konštrukciu. Zjavne si nerobil žiadne starosti s možnosťou, že by horiace byliny po sebe vo vzduchotesnom autobuse zanechávali výrazne čuchové stopy a bez okolkou konvenčného byrokrata sa mu v rukách ukázala usmievavá fajka. Viem, čitatelia sú už zahltení opismi drogových scén, toxikománie a podobných sračiek. Ale v tomto prípade mi musia prepáčiť a nebrať to ako púhy výstrelok autora na pripútanie lacnej pozornosti. Tu nejde o vyvolanie kontroverzie. Tu ide o zachovanie autentičnosti ako takej a tá je pre určitú societu spisovateľov posvätná ako zlatá krava. Ale späť k príbehu. Sáčok zašušťal, zapaľovač zaškrtal a na svete bol jeden úsmev. Čo jeden! Dvojičky, trojičky, štvoričky úsmevov, úškľabkov a vyrehotaní sa zrodili nie na poli ale z polí. Po rituálnom obrade prijímania svätého ducha sme si sadli oproti sebe v tureckých sedoch a pomaly sa začali rozmotávať do jednoliateho motúza nekonečných slov. Vodiči museli byť prekvapení tak náhlym a spontánnym spriatelením sa ešte pred minútou neznámych ľudí. Ale čo, nech žije všeobjímajúca láska a porozumenie. „Kámo kamže ideš“, pýtam sa ho a odpoveď na seba nenecháva dlho čakať. „Jóoj do Prahy, hehe, ale ja neviem, neviem na čo tam idem, proste len idem a tam uvidím alebo oslepnem“. „Inak ja som Peter“, hovorím. Jasné, prepáč „Ja som tvoj menovec, Paľo!“. Spoločný smiech vytváral špirálu nad našimi hlavami a ja som sa postupne v neuveriteľne ľahkom rozhovore dozvedal o tomto človeku, čoraz viac vecí z jeho ozaj zaujímavého, nespútaného života. Ešte asi ani raz za svoj život, som si tak silne neuvedomil, že svet a ľudia sú relatívni. Nič nie je biele, alebo len čierne. Každý sme mozaikou, šachovnicou na ktorej sa hrá partia o osud nášho charakteru. Okolie, no i my sami sa zapájame a ťaháme buď čiernym koňom alebo bielym pešiakom. Výsledok je vždy nejasný, zahmlený clonou každodenných kúskov našej osobnej púte životom. Paľo bol chodiaca rozbuška, ktorá sa zjavne do všetkého vrhá ako králik na králičicu. Znie to síce ako šablónovitý prepis osoby Nealla Cassidyho z Kerouakovho románu Na ceste, to si až príliš dobre uvedomujem prípadní páni kritici. No lepšie to vyjadriť neviem. Ani nie je potreba. Historky, ktoré sa hrnuli z roztrhnutej priehrady jeho mysle sú tak neuveriteľné, až sú tak trpko skutočné. Akoby som to počul len teraz, keď rozprával: „V Blave to bol život, prachy, babenky samé. Hrávali sme celé partie muzikantov experimentálne vidiny. Miešali živé nástroje s minimal housíkom a fičali na všetkom možnom a v hracích automatoch predrbali desať litrov za večer. Kurva to bol život ako vo vlaku, ktorý sa rúti a ty si rád, že tak fičí a rehlíš sa, no niekedy si v riti lebo sám nevieš kam sa vlastne rúti!“. Všetko to z neho chrčalo v prudkých rýchlostiach a úprimne hlasno na takúto neskorú hodinu stelesnenú tmou v prázdnych útrobách tej hrkotajúcej káry. „Kde si pracoval v tej Blave?“, nedalo mi. „Ále, kde tade, kadejaké fušky, hrával som po baroch a predával“. Hmm, obchodník. Sa čudujem, že tam neostal, ale sa trmácal opäť domov k rodičom do malomestského prostredia Revúcej. „Ganju som predával kade komu, by si neveril kto tam všetko húli, ti ani nemá význam vytárať tu všetky tie na slovensku známe mená, ktoré sa zhúlievajú ako rúry na školskej kotolni. Heeeehe“. Celý sa trasúc smiechom vyberal jednu sladkosť za druhou. Nevedel prehltnúť len slinu, ako liek na trávovú žravku. Potreboval veru riadne sústa. Niečo som si i ja zobol, lebo ma neustále ponúkal a zas a zas vravel, že som najskromnejší človek akého kedy stretol a že si ma asi do smrti zapamätá. „Blava, to boli samé kurvy nenažrané, každý len po prachoch sa tam sápe ako chumaj do Dunaja a priateľstvo je mŕtve ako boh sám. Som rád, že som z tade zmizol. I tak som musel, začalo tam byť až príliš teplúčko na mňa chlapca z hôr“. Nedalo mi sa neopýtať: „Čo fízli ťa začali zháňať?“. „No jasné, ale nie len tí, ešte horší. Kadejaké prefetované trosky, čo nevieš či ti nepichnú kudlu do krku počas trejdu“. Opäť sa hlasne no príjemne chytľavo zadúšal smiechom a oheň rozškľabených úst preskočil i na mňa. „Ále, som im sem tam primiešal dáky bonusík do péčka a ono to potom malo takú viac šedavú farbu ako je zdravé. Pomer 1:8 to je recept na zábavu pre týpka a väčší biznis pre mňa. Acylpyrín je úplne parádny tam, lebo tie účinky ti on normálka zlepšuje, chlapíci za mnou chodili, že aký vymakaný model, heheeehe. No za svetla to moc nešlo, chlapáci sú asi moc všímaví na farebné odtiene šedej, hehe“. Pýtaj sa človeče a bude ti odpovedané. Naozaj, čokoľvek som sa ho opýtal, bez problémov vyšla odpoveď, ktorá by prešla i najvycibrenejším detektorom lži. Na ľudských vzťahoch je úžasný jeden fenomén a to fenomén úprimnosti dvoch partnerov v rozhovore. Najviac úprimní sú ľudia pri konverzácii s úplne neznámym človekom, ktorého vidia vôbec po prvýkrát a podvedome tušiac, že dotyčného už v živote nikdy viac neuvidia, sú ochotný a schopný mu vyrozprávať i tie prachom najzapadnutejšie zákutia svojej osobnosti. Neviem, či až natoľko, no úprimní sú k sebe potom len ľudia, ktorí sa poznajú až veľmi dobre a ich vzájomné spolužitie sa dotýka dokonalosti.

Bolo to jedno z tých náhodne osudových stretnutí, počas ktorých máte pocit, že všetko je tak, ako má byť a nič nie je tak, ako je. Rozumeli sme si ako starí kamoši zo základnej školy a i v prípade, že na chvíľu zavládlo ticho, bolo to úplne prirodzené a cítili sme, že to jednoducho tak má byť. To občasné ticho kričalo takým porozumením, až z toho mrazilo pod kapucňou. Predstavte si, ako dvaja kumpáni sedia oproti čelnému sklu autobusu, úplne na konci uličky. A obaja sa opíjajú totožnou vidinou, že sú súčasťou akejsi prapodivnej absolútne realistickej videohry, či účastníci akčného filmového predstavenia v megadrahom kinokomplexe s nasadenými okuliarmi trojrozmerného videnia. V tom najlepšom si uletení vodiči spustia stierače do tónov rádiovej muzičky a svorne pospevujú svoj obľúbený hit. Nesneží, neprší a mi krájame tmavú noc v rytme trilkujúcich stieračov a míňame Brezno niečo po jedenástej. „Môžem sa ťa niečo opýtať“ – končí videohru Paľo. „Už si sa“, kontrujem a svorne pokyvkávame hlavami do taktu vnútorných bicích. „Mám tri tisícky na prvé dva týždne v Prahe, myslíš že mi to vystačí?“. „Podľa životného štýlu, aký z tvojho rozprávania usudzujem, že vedieš, úprimne povedané – asi nie“, vravím. „Že..“, vzdychne smutne Paľo, no následne ukáže chrup ako na kontrole u zubára a dodá: „Keď budem šetriť na jedle, výjdem i na týždeň v pohode. Zatiaľ sa udomácnim a rozhodím sieť rybárskej bárky na princípe dopytu na slobodnom pražskom trhu undergroundu“. „ Taký ako ty sa tam nestratia. Skôr sa boja, že budú objavený“, hovorím a Paľo vie, že je to pravda. Vnútorné hodiny mi čoraz viac dávali najavo, že záver mojej cesty je na blízku. I keď sa ma Paľo snažil celkom vtipne a obratne nahovoriť na cestu ďalej s ním, nepochodil. Vyrukoval na mňa ale s obzvlášť silnou stratégiou a dotkol sa citlivej struny mojej mäkkosti. Spontánnosť. „Urob niečo spontánne, proste teraz alebo nikdy, pár dni v Prahe a šup ho späť k milej, jasné!“. Dupal nohami nadšený svojím príma nápadom. „Taká ponuka sa neodmieta kámo!“ Ja som odmietol. Som suchár, mrzák spontánnosti, sluha poslušnosti. Vymenili sme si navzájom čísla a ja som ešte stále polozdrogovanou chôdzou dobežkoval k vodičovi prosiac ho o maličkosť. Totižto, vôbec mi nevoňala predstava štyridsaťminútovej brodičky zo stanice domov a tak by bolo super, keby mi to zapichli pri krajnici v blízkosti radvanského Tesca. „Jasné, bez problémov, však sme len štyria, tak môžeme si stáť kde si zažiadame“, znela pre mňa, až príliš ústretová odpoveď. Ešte posledné priateľské objatie s Paľom, ktorý bol celý nešťastný, čo so zbytkom svojej, ešte dlhej cesty. „Určite si zavoláme kámo“, kričal cez uličku a mával ako mažoretka texaských rangerov. „Ešte sa stretneme, som si istý“ prehodil som v behu a poslednýkrát som sa k nemu obrátil s úsmevom na pozdrav. Tak veľa šťastia priateľu. Nech pôjdeš kdekoľvek a čokoľvek budeš robiť. Zbohom. Plný tohto pocitu som vykročil po v snehu vyšlapanej cestičke smerom domov. Deň sa blížil ku koncu.



Rozoraná celina mysle

Zradné sladké vínko -
....nikdy nevieš kde ťa položí
....vidím to, akoby to bolo len včera
.........- vízia spomienok
rozšírené "ja" alkoholika objíma demižón
........a spieva mu Vaša Patejdla
......"To ti nemusí chutiť, to ti musí šlapať"
........Všetci im môžu závidieť
............Keď sa začínajú navzájom v sebe hľadať
..........Vravia, že lásky dávno niet
........No oni majú chuť básne skladať
.......A čo ty?
.........Čo si?!
........Ja si ubalím Johna
..........a budem sa dívať –
............ako pivo vyrovnáva hladinu
...............- našich citov
....Slovosled myšlienok havaroval na švédskej rallye
........keď mi vravíš
..........- už mi lepšie je tu
......Chuť po niečom živočíšnom vyvoláva žiadosti
.......- teraz by som aj celú kravu vypila
............na jeden dúšok
...............a zajedla trávou ako buchtami
....................a odgrgla:
...........- ako je tu drsne teplo
....Človek stratený uprostred ľudí
.......a ľudia sa vidia v jednom človeku
......Radosť premýšľať o veciach okolo nás
.....aj z inej perspektívy
.......a prísť na to –
.........že všetko je tak ako má
...........len nič nie je tak, ako má byť
..............a so smiechom dať za pravdu
..........- deviatim párom červených očí
....že v televíznych novinách preosievajú sypkú sračku
.......a plnia ju do túb od zubnej pasty
..........radia použiť tvrdú kefku
............to aby nám vypadali zuby
..............a nemali sme čím hrýzť
.......Odkázaní na novopečených svätcov
..........si zakrývame tvár
............pred ich rádioaktívnou svätožiarou
............- ktorá polieva trávniky v golfovom klube
..............a kŕmi hladné deti Afriky svojím evanjeliom
..............................- strachu
........Číňania konečne odpálili jedného zo svojich synov
...........- na obežnú dráhu
.............aby uvidel, ako ďaleko je ešte výhra komunizmu
........Vesmírny špión jediaci ryžu paličkami
..........zatienil mediálny obraz
............kengury, čo zachránila život
........Každý tretí Brit má sklony
..........pre evolučný regres
.........a viac ich verí vo futbalistu ako v Ježiša
...........V ovzduší cítiť ostrý pach zhorených káblov
...............a počuť padajúce lešenie božskej stavby
.................- kto sa škriabe príliš vysoko
..........rýchlo si rozbije hubu o svoju istotu ...
......Až z nás vybublalo všetko plodné
..........po toľkom kvasení mozgov
.............a tým sa všetko schyľovalo ku koncu
.........Čakalo sa na záver
.......- tohto summitu v záhradnej chatke
....Uprostred gigantov hľadiacich na mesačný spln
........sme si povedali resumé:
............- keby nás ľudia teraz videli
....neuverili by, že marihuana nie je návyková ...



INŠPIRAČNÉ TEÓRIE (GENIUS LOCI)

xxx

Pod Krížnou
večer
ukojení pohľadmi
cez oči
Majerovej skaly
ukrytí v búde
stanica
zaniknutej lanovky
len my dvaja
jeden bláznivý pár
a pár desiatok
domorodých
myší.

xxx

V mraze
parí sa v hlave
z hlavy
diamantovo čistý éter
vidno Starohorské vrchy
a počuť
vlastné myšlienky
ako jemné
perkusie
tvoriace ozvenu
v tej jaskyni
z kostí.

xxx

Taký krásny
deň
ako stvorený
Bohom
a ja sa tu sám
snehobrodím
nikde nik
opäť som
premeškal
povianočné výpredaje.

xxx

Vyklopený z autobusu
ako puding
za studena
ráno
halucinačné oblaky
nad horským hrebeňom
kričím
- idem k vám
čakajte!!!
a chystajte
vianočný punč.
pre
osamelého pútnika.

xxx

Dvaja svätci
Salatín
a Choč
postriekaní
nebeským jasom
sledujú
ako sa nesiem
na chrbte kozy
dojím
teplé husté
mlieko
čara
miesta
a neďaleko
v diaľke
na skrivenej tvári
podnapitého vetra
rozoznávam
nerozoznateľné
napätie
nedočkavých
snehových vločiek.

xxx


Chodil som
po vode
ako Ježiš
škoda
že to už
nedokážem
teraz
v skorej jari
keď sneh
ohlásil ústup
pre mňa
predčasne.

xxx

Zrazu chcem byť
všade
na každom
vrchu
v úzkom žľabe
preskúmať pramene
horské bystriny
odhaliť
čo taja nám
dlhé doliny
s vetrom
modelovať tvár
manekýnke Zemi
obcovať
s kvapkami dažďa
špúliť
vo hvizde pery
a revať
travertínové slzy dojatia
ležiac
hľadiaci
na bežkujúce oblaky.

xxx


Na samom vrcholku
sveta
si zima ustlala
periny
zo snehových jazykov
počítam korálky
na náramku
od Teba
osem druhov pút
čo nás spájajú
do termosky
chytám
zvedavé deti
šantiaceho slnka.

xxx

Sám
podivín
na Silvestra
len so svojou
pieckou
v chatke
tichšej
ako šepot
poetiky potoka
prišiel sa rozprávať
s puknutým zrkadlom
premenenej mysle.



O 5 minút 12

Koniec teplej periódy
chlad sa vznáša nad dlažbou námestia
a ja užasnutý hľadím na dokorán otvorenú knihu
starej viery
Na zažltnutých stránkach Nového zákona
ktorý je vlastne už veľmi zánovný
nerozoznávam písmo smerujúce do neba
V prítmí polovičného mesiaca
ktorý je slabý ako malé pivo
vidím kam to smeruje
2000 ročnému starcovi vypadali všetky zuby
a darmo hryzie nahými ďasnami do postmoderny
Mária smutno-strnulým pohľadom hypnotizuje chodcov
A tí ju majú hlboko
....v duši? ...
....v riti!
O 5 minút 12 pre cirkev
Pastier stratil svoje stádo
i honelníkov
a vlastný pes ho uhryzol do predlaktia
Nasledovníci proroka si píšu vlastný epitaf
Pre seba
pre kňažstvo
pre svätcov
pre Boha...
majú to priamo z prvej ruky
sám im to povedal
„DAJTE MI POKOJ ĽUDIA!“
Nezastavíš plynulí chod dejín
v hluku strojov chvatu
nie je čas ani nálada
na spájanie sa s najvyššou inštanciou
Žhavo-naliehavé problémy spoločenských rubrík
sú prioritné zásielky našich neurónov
nedá sa hrať na dvoch ihriskách
v dvoch rôznych dresoch súčasne
Vybrali sme si reálny svet pred nejasným éterom
ideálnej vízie nášho najprirodzenejšieho Ja
ktoré nikdy a nikde neexistovalo
a dôsledky ponesie každý z nás...


Zpět